Odborníci hovoria, že rituály vznikajú preto, aby človek unikol zo stále sa opakujúcej každodennej rutiny. A možno vznikajú preto, aby človek v zlom svete mal pocit niečoho blízkeho. Niečoho, na čo si stačí spomenúť a hneď sa dostaví pocit pokoja.
To je aj jeden z mnohých zmyslov Vianoc. Čože?, spýtajú sa gazdinky. Ako môže niekoho napĺňať pocitom šťastia (alebo aspoň pokoja) každoročné upratovanie, vyváranie, vypekanie a opätovné upratovanie po všetkých tých hodoch?
Ale je to tak. Pocitom zadosťučinenia nás naplní akákoľvek činnosť, v ktorej vidíme vyšší zmysel. Nech je to hoci aj praobyčajné upratovanie. Každý z nás má v sebe zabudovaný akýsi zmysel pre povinnosť. To, že sú všetky veci na svojom mieste je len vonkajším vyjadrením našej túžby po poriadku. A tá je zasa len vyjadrením našej túžby po usporiadanom svete, v ktorom máme svoje miesto vyhradené aj my.
A podobne je to aj s ďalšími zvykmi. Veď si to priznajme. Formičky na pečenie medvedích labiek nemajú v našom živote žiadny praktický zmysel. Existujú aj lepšie, aj chutnejšie, aj kalorickejšie aj menej zaťažujúce pochúťky. A aj menej alergénne, aj s také s lepším pomerom cukrov, tukov a sacharidov. Ibaže tie medvedie labky nás vďaka selektívnej pamäti spomienkového optimizmu spájajú s Vianocami nášho detstva. Virtuálne nás umiestňujú do sveta, do ktorého chceme patriť. Do sveta, o ktorom sme si istí, že v ňom máme miesto.
Je to svet, kde sme stále obklopení láskou našich blízkych. Kde si spomíname aj na tých, ktorí nás milovali, hoci už dávno opustili tento svet.
Ľudia, ktorí takéto spomienky na detstvo nemajú, sú úžasne ochudobnení.
Takže všetky tie plechy na pečenie a všetky tie vianočné pozlátka majú svoj zmysel. Nie však zaplniť náš prázdny žalúdok a “žiadostivosť očí”. Ich zmyslom je naplniť našu túžbu po šťastí. A na to ich nemusí byť veľa – ani to nemusia byť tie najlepšie či najvynikajúcejšie pochutiny či najdrahšie ozdoby, privezené z druhého konca sveta.
Úplne stačí, keď to budú tie pravé.
